späť

Simona Predáčová Alžbeta Uhorská

Ako si sa dopracovala k hlavnej úlohe ?
Začalo sa to vtedy, keď mi sestrička povedala, že budem hrať jednu z tých ústrednejších postáv a ja som súhlasila. Veľa dievčat sa vypytovalo, kto je hlavná postava, no sestra nič neprezradila. Vravela,

Stalo sa ti, že ti dievčatá (v dobrom) závideli alebo by sa s tebou rady vymenili? Mala si predsa krásne šaty, pekného partnera,...
Kamarátky, najmä moje spolubývajúce, sa tešili spolu so mnou. Občas prispeli dobre mienenými radami

že sa toho dievčaťa ešte nespýtala, či by bola ochotná prijať túto úlohu. Raz si ma však zavolala k sebe a opýtala sa ma, či by som bola ochotná vziať rolu Alžbety. Bola som zaskočená. Na tú úlohu som sa vôbec necítila. Bolo to niečo, čo ma úplne presahovalo, ale po našom rozhovore s Mariou Marthe som súhlasila. Mala som však podmienku. Ak by sestrička nadobudla pocit, že sa zmýlila a zistila by, že táto úloha pre mňa nie je úplne šitá na mieru, otvorene by mi to povedala.

v štýle: „Nech ti to zúžia, veď v tom vyzeráš ako...“ :-) Šaty boli skutočne krásne. Chalanom sa viac páčili tie červené, ja som mala najradšej čisto biele. Musím pochváliť sestru Scholastiku, ktorá bola mojou „dvornou kostymérkou“ a starala sa o to, aby som bola na predstaveniach vždy pekná :) A čo sa týka Lukáša? Sestra vedela, prečo oslovila práve jeho, tak ako vedela, prečo oslovila práve mňa. Našťastie bol veľmi milý a myslím, že sme si celkom dobre rozumeli.

V minulej hre Pilátova žena si tiež stvárnila nejakú postavu?
Práve naopak, bola som v zbore a hrala na flautu, takže s divadlom, resp. s hraním som dovtedy nemala skúsenosť. Práve preto som zostala zaskočená, že práve ja mám hrať hlavnú postavu.

Tvoj herecký manžel bol Lukáš Vozárik. Poznala si ho predtým? Ako sa ti s ním hralo?
O Lukášovi som počula, ale to je všetko, nepoznala som ho. Na začiatku sme si museli na seba zvykať, prvé nácviky boli ťažké, pre oboch. Vtedy však zasiahol Lukášov humor a pomohol nám odľahčiť atmosféru. Skúšky sa stali veľmi zábavnými.

V hre ste mali veľmi peknú romantickú scénu. Lukáš je, resp. bol pre teba cudzí chlapec. Hanbila si sa na začiatku?
Počas začiatočných nácvikov sme ešte len čítali texty (neboli to nácviky v priestore, kde sme sa už učili držať za ruky a pohybovať sa:-)). Pri romantických vetách z 5. scény sme obaja uprene hľadeli do papierov, aby sme sa na seba náhodou nemuseli pozrieť. Aj napriek očnému „nekontaktu“ bolo náročné hovoriť romantické vety romanticky... Veľmi nám to nešlo :-) Lukáš si robil srandu, že na najbližšiu skúšku prinesie papierové vrecká, ktoré si dáme na hlavu, aby sme sa nesmiali, keď sa na seba pozrieme. Nikdy to však nezrealizoval. Postupne sme si na seba zvykli. Ďalším zlomovým momentom bolo to, keď sme mali hrať pred všetkými v telocvični. „Rýpavým“ rečiam sa jednoducho nedalo vyhnúť, nie vždy bolo jednoduché nevšímať si ich a hrať či tancovať naplno.

Kedy si svojim rodičom povedala, že hráš hlavnú úlohu? Ako reagovali?
Najprv som im to ani nechcela povedať. Nevedela som prísť domov a len tak sa pochváliť: „Mami, hrám hlavnú postavu.“ Zdalo sa mi to trápne. Zatĺkala som, ako sa dalo, ale potom ma začala sestra podpichovať, aby som povedala, čo hrám, a tak som im povedala pravdu. Tešili sa ako všetci rodičia. Hneď som im ale povedala, nech to nehovoria ďalším blízkym. Nechcela som, aby prišli na predstavenie len preto, že hlavnú postavu hrám ja. To sa aj splnilo, všetci boli milo prekvapení.

Ako to celé hodnotíš? Zmenilo sa niečo? Pozeráš sa na veci akosi inak?
Po poslednom predstavení zostalo vo mne akési prázdno, skončil sa kolobeh nácvikov, skúšania kostýmov a pod. Dalo by sa povedať, že to bol aj oddych. Hneď po skončení divadla však na mňa „číhala“ maturita, tak som sa utekala učiť. Našťastie, všetko dobre dopadlo. Moja skúsenosť s divadlom sa skončila. Bola prvá a myslím, že aj posledná. Určite budem na ňu spomínať s úsmevom a som rada, že som vtedy sestričke nakoniec povedala áno. Teraz sa predo mnou črtá vysoká škola, ktorá prinesie zase čosi nové a iné.

autor:
Lucia Dičérová

GCM 2010