späť

Lukáš Vozárik Ludwig IV. Durínsky

Bolo ti za divadlom smutno, keď sa kolobeh hrania skončil?
Keď sme hrávali, tak sme sa stretávali na internáte pri nácvikoch. Vždy sme mali čo robiť, keď skončila škole. Teraz to už tak nie je. Musel som sa vrátiť

Vedeli tvoji rodičia, že stvárňuješ hlavnú postavu?
Nie, ja som im len povedal, že hrám, nech sa prídu pozrieť. Neprezradil som, že hrám Ludviga. Boli obidvaja úplne dojatí a prekvapení. Myslím, že veľa

akoby do normálneho života.

Keďže si stvárňoval jednu z hlavných postáv, veľa času si trávil na internáte. Neunavovali ťa tie skúšky? Nechcel si to niekedy vzdať?
Nie, mňa skúšky bavili, boli veľmi humorné, pôsobili odľahčene. Pri profesionálnom režisérovi by sme si takú zábavu dovoliť nemohli. Nikdy som to nechcel vzdať, aj keď nácviky v telocvični boli dosť únavné pre každého. Hranie v divadle ma veľmi bavilo, mám k tomu veľmi dobrý vzťah.

ľudí sa domnievalo, že to nebude na takej vysokej úrovni, keďže predstavenie nacvičuje škola. Neočakávali také veľké dielo.

Vytvoril sa ti aj klub obdivovateliek?
Áno, osem - deväťročné dievčatá sú moje obdivovateľky.

Viem, že máš malé sestry. Stúpol si teraz v ich očiach?
Jedna sa na predstavení nudila a druhej sa to páčilo :).

Hral si už predtým v nejakých divadlách alebo bola toto tvoja prvá skúsenosť?
Počas základnej školy som hrával v malých divadielkach. Navštevoval som divadelný krúžok. Dalo by sa povedať, že taký malý základ som už mal. Väčšinou som stvárňoval anjelika a pod.

Kedy ťa sestra prvýkrát oslovila?
V decembri sme na jednej sv. omši niesli obetné dary v krojoch. Vtedy sa ma spýtala, či by so nechcel hrať v divadle. Hovorila, že mi dá jednu z tých hlavnejších úloh. Ja som jej vtedy povedal, že nechcem hrať hlavnejšiu, ale skôr obyčajnú postavu.

Všetci ťa poznáme ako veľkého srandistu, človeka oplývajúceho humorom. Dostal si však vážnu, romantickú postavu. Vedel si sa do postavy Ludviga vžiť?
Čakal som, že sestra mi vyberie postavu zábavnú, pre mňa typickú. Veľmi som chcel byť gróf Oto. Závidel som Filipovi, ktorý ju stvárnil. Prijal by som aj úlohu vazala, s postavou Ludviga som nerátal.

Mal si trému pred prvým vystúpením? Ktoré z ôsmych predstavení sa ti hralo najlepšie?
Trému som nemal nikdy. Najlepšie sa mi hrala premiéra a posledné predstavenie, ktoré si užil asi každý. Bolo však aj predstavenie, keď sa mi hrať nechcelo a po ňom som si uvedomil, že som ho odflákol.

Rozplakal si všetky mamičky v sále, pre mnohé si bol zidealizovaný, taký milý, dobrý, pekný chlapec. Ako si sa na to pozeral ty?
Musel som sa s Ludvigom stotožniť. Vieš, hovorí sa, zdanie klame. Videl som rozplakané mamičky...veď aj tá moja plakala. Zmohla sa len na vetu: „Dobrý si bol.“

Stvárňoval si Ludviga ako milujúceho manžela, ktorý Alžbetu ochraňoval, stál pri nej aj v časoch, keď sa všetci postavili proti nej. Povedal si si niekedy, že chceš byť ako Ludvig?

Nie, ja som si to odohral a išiel som potom preč ako Lukáš Vozárik. Niekedy sa mi zdal veľmi zidealizovaný, niekedy mi to prišlo nereálne, také umelé. Keby som hral ešte raz, chcel by som byť buď gróf Oto alebo Heinrich, Ludvig by som už nechcel byť.

Ktorá scéna sa ti hrala najlepšie, ktorá najhoršie?
Pre mňa bola najlepšia tretia scéna, pretože tam som mohol konečne aj ja kričať. Bola taká energická. Najhoršia bola pre mňa romantická scéna.

Myslíš, že ti stúpla sláva do hlavy? Postrehli nejaké hviezdne maniere ľudia v tvojom okolí?

Neviem, možno aj áno. Každé predstavenie pre mňa znamenalo jednu veľkú skúšku. Každé jedno bolo pre mňa ako jedna generálka. Nikdy som to nebral tak, že keď som odohral Ludviga, znamená to, že som niečo. Ako sestra chcela, tak som to zahral a šiel som ďalej.

Užíval si si, že hráš hlavnú postavu?
Ani nie, nechcel som si to užívať, možno práve preto, aby mi sláva nestúpla do hlavy. Nemal som rád, keď mi každý hovoril: „Ty si hlavná postava.“ Znelo to, akoby som bol čosi viac, ale ja som bol taký ako ostatní. Budem rád, keď sestra o dva - tri roky zrežíruje ďalšiu hru a na Ludviga sa zabudne. Potom sa my prídeme pozrieť na dielo, ktoré vytvorili po nás.

autor:
Lucia Dičérová

GCM 2010