Parková hra

Nie párková ani mestská, ale tentokrát parková hra otestovala zručnosti nejedného internátnika.

Začiatkom nového školského roka bolo treba rozhýbať nielen hlavu a myseľ, ale aj letom rozmaznané telo. A keďže bola chuť užiť si viac zelene ako mesta, rozhodli sme sa presunúť mestskú hru do parku.

Áno, čítate správne. Ak chce nováčik zapadnúť do internátneho klanu, musí zabojovať a hlavne prežiť.

Preverovacie skúšky si zobrali pod patronát starší kolegovia, ktorí so svojimi bohatými skúsenosťami prispeli k hladkému, miestami sladkému či kyslému priebehu úspešnej akcie. Tí, ktorí uspeli a boli imatrikulovaní, postupujú do ďalšieho kola, ktoré potrvá 4 až 5 rokov! Áno, opäť čítate správne. Veď internát si treba zaslúžiť! No nie?

Na zamyslenie: Na obrázku podáva neandertálec kozmonautovi štafetový kolík

Ajhľa história  - magistra vitae est? No, neopakuje sa? Kam to smerujeme ...?

Po našej minuloročnej výhre na MSR družstiev v doraste sme postúpili na tohtoročný ECCC (európsky pohár klubov juniorov), ktorý sa konal v Portugalsku, v Leirii. O krásnom čase (o druhej v noci) sa stretli rozospaté tváre na parkovisku pred športovým gymnáziom, aby vyrazili na letisko do Budapešti. Let trval 3 a pol hodiny. Prvá zastávka bola v Porte, kde sme mali okružnú jazdu s výhľadom na mesto. Ďalšia bola dvojdňová v prioceánskom mestečku Esphinho, kde sme mali atletické minisústredko. Deň pred pretekmi sme sa presunuli do Leirii.

A máme za sebou krásnu októbrovú akciu, prostredníctvom ktorej sa  študenti nižšieho stupňa mohli tiež stať „misionármi“.

V malej telocvični sme si s našimi hosťami - sestričkami Luciou a Piou z kongregácie Misionárok služobníc Ducha Svätého - najskôr pozreli krátky film, ktorý bol o deťoch bez domova na Ukrajine.  Bol silným svedectvom o tom, že rodiny a prostredie, v ktorom žijeme, je pre nás veľkým pokladom, o ktorý sa musíme neustále s láskou starať – my rodičia i deti.

„Ďakujemééé!“ kričali všetci v autobuse pri odchode z viedenskej ZOO. Síce sme boli unavení a pomaly už ani nevedeli stáť na nohách, pekné zážitky stáli za to.

O ôsmej sme nastúpili do autobusu a o pár hodín už Viedeň vítala slovenských turistov z GCM. Ešte v autobuse sme dostali mapu ZOO a plán úloh od Sr. Clarissy, ktoré boli sprevádzané študentskými poznámkami typu „No jasné, vedela som, že bez tohto sa Viedeň nezaobíde.“

Keď nám sestra Clarissa povedala, že máme možnosť ísť do kňazského seminára počas semináru z nemčiny, neváhali sme. Preto sme sa v stredu (28.9.2016) zúčastnili zaujímavého nemeckého výkladu o kňazskom seminári. Niektorým z nás boli tieto priestory známe a pre niektorých to bola prvá návšteva tohto miesta. Touto zaujímavou budovou nás sprevádzal rektor kňazského seminára Mons.ThDr. Pavol Zahatlan, PhD., ktorý nás ohúril svojou nemčinou. Sprvoti sa bál, že mu nebudeme rozumieť, ale my sme sa nedali zahanbiť.

Pre gymnaziálnu kapacitu mozgu nebude tak zložité predstaviť si prosto vyzerajúci listnatý strom. Spoločne si ho zaradíme do postjesenného obdobia, a hľa, uzrieme, ako poeticky zhadzuje záťaž zo svojich vztýčených drevených ramien. Teraz nasledujú dve otázky v jednej: Potreboval tak urobiť alebo tak malo byť?

Do paralely k nášmu modelovému rastlinnému organizmu si môžeme dosadiť aj akciu od 8. – 12. septembra (pár dní dozadu). Harmonický zhluk týchto dní odniesol aspoň na chvíľu naše vnímanie medzi múry jedného z najkrajších kláštorov Európy, Heiligenkreuzu; do citeľnej bázne Mariazellu; doprostred tónov gregoriánskeho chorálu; do tajomstiev kláštora v Mayerlingu; v radosti z modlitby, so živou vierou a spevom na perách.

Školský rok 2016/2017 sme začínali v chráme sv. omšou, ktorú slúžili traja kňazi: generálny vikár Mons. Peter Brodek, školský kaplán Peter Šabo a vdp. Juraj Musil.

V úvode sme pozývali medzi nás Ducha Svätého piesňou Veni Sancte. V kázni Mons. Brodek spomínal na príhodu, ktorú zažil ešte ako kňaz v jednej farnosti. Cestoval autom na sv. omšu do menšej obce a vedľa cesty stopovala jedna pani.